Najšokujúcejšie na Trumpových výrokoch nie je to, čo povedal. Je to to, čo hovorí o nás
Najšokujúcejšie na Trumpových výrokoch nie je to, čo povedal. Je to to, čo hovorí o nás
Desať rokov divokých prejavov a my sme stále ticho. Prečo sme prestali reagovať na to, čo by nás kedysi šokovalo?
Predstavte si, že počúvate politický míting. Rečník na pódiu opakuje tie isté frázy, tie isté urážky, tie isté sľuby. Hovorí o sebe ako o „najväčšom“ vodcovi, ktorý vedie „najväčšie“ hnutie v „najlepšej“ ekonomike. Útočí na „dumokratov“, obviňuje „falošné médiá“ a znovu oživuje dávno vyvrátené klamstvá o voľbách. Nelegálnu migráciu nazýva „invaziou“ a recituje básničku o hadovi.
Ak by sme boli žaby pomaly varené v hrnci, dnes sme už čierne ropuchy. Po desiatich rokoch tohto cirkusu sme sa stali imunní voči šoku. Výroky, ktoré by kedysi vyvolali okamžitú verejnú diskusiu a pobúrenie, dnes prejdú bez povšimnutia. Lenže – alebo sme si to aspoň mysleli.
Prečo sme prestali vnímať nebezpečenstvo?
Donald Trump je fenomén, ktorý sa vymyká bežným pravidlám politiky. Jeho prejavy sú ako kolotoč – stále dokola tie isté motívy, tie isté osobné útoky, tie isté konšpirácie. Napriek tomu jeho projekt rozdelenia spoločnosti pokračuje. A čo je možno ešte znepokojujúcejšie: my sme si na to zvykli.
„Ak sme boli žaby pomaly varené v hrnci, teraz sme už čierne ropuchy.“
Táto veta dokonale vystihuje, ako sme sa posunuli. Kedysi by nás pobúrilo, keby prezident Spojených štátov nazval novinárov „nepriateľmi ľudu“. Dnes to prejdeme mávnutím ruky. Kedysi by sme diskutovali o tom, či je prijateľné označiť imigrantov za „invázorov“. Dnes to berieme ako súčasť politického folklóru.
Prípadová štúdia: Ako vyzerá „nový normál“
Zoberme si konkrétny príklad. Ešte v roku 2015, keď Trump spustil svoju kampaň, jeho výroky o mexických prisťahovalcoch – že „prinášajú drogy, zločin a znásilňovanie“ – vyvolali masívnu kritiku. Mediálne domy, politici aj verejnosť sa ohradili. O štyri roky neskôr, počas jeho prezidentovania, podobné výroky už neboli „škandál“. Stali sa rutinou. A dnes? Sú len jednou z mnohých položiek na zozname kontroverzií, ktoré ignorujeme.
Tento posun nie je len o Trumpovi. Je o nás – o spoločnosti, ktorá sa naučila tolerovať to, čo by ešte pred desiatimi rokmi bolo neprijateľné. Otupenie voči šoku je možno najväčším víťazstvom jeho stratégie.
Čo to znamená pre budúcnosť?
Ak sme prestali vnímať nebezpečenstvo, prestali sme aj konať. A to je presne to, čo si jeho projekt rozdelenia žiada. Nechce, aby sme boli pobúrení – chce, aby sme boli unavení. Aby sme rezignovali. Aby sme povedali: „Veď je to len Trump.“
Lenže to nie je len Trump. Je to spôsob, akým sa mení politická kultúra. Je to spôsob, akým sa menia hranice toho, čo je akceptovateľné. A je to spôsob, akým sa my – voliči, čitatelia, občania – stávame súčasťou tohto posunu.
Možno je čas prestať sa čudovať, čo povie. A začať sa pýtať, prečo nás to už nešokuje.
Tento článok bol pôvodne publikovaný v This Week in Trumpland. Ak chcete dostávať podobné analýzy každú stredu do svojej schránky, prihláste sa na odber.
