Mesiac černošskej histórie nám nik nedal. Preto nám ho nik nemôže vziať

Úvahy o tom, „kto vlastní“ a kto môže autorizovať februárový Mesiac černošskej histórie (Black History Month), naberajú v jeho storočnici mimoriadnu váhu. Spor sa vyostruje v čase, keď sa naprieč Spojenými štátmi spochybňuje samotné vyučovanie dejín Afroameričanov – od obmedzení v školách po politické útoky na akademické programy.

Mesiac černošskej histórie nevznikol rozhodnutím vlády zhora. Vznikol z práce a iniciatívy černošských učiteľov, historikov, komunít a inštitúcií – a preto nie je niečím, čo môže štát „dať“ či „vziať“.

Kto „vlastní“ február? Mýtus o „najkratšom mesiaci“

Často počuť uštipačnú poznámku: „Dali nám predsa najkratší mesiac v roku.“ Tento mýtus pretrváva, no historická realita je iná. Ako pripomína Jarvis Givens, autor knihy I’ll Make Me a World: The 100-Year Journey of Black History Month a docent na Harvard Graduate School of Education, myšlienka a prax osláv černošskej histórie nevznikli udelením či príkazom. Boli vybudované zdola, roky pestované učiteľmi, študentmi, cirkvami, klubmi a komunitnými organizáciami.

Ako Mesiac černošskej histórie vznikol

• V roku 1926 historik Carter G. Woodson spolu s Asociáciou pre štúdium afroamerického života a dejín (ASALH) spustil „Týždeň černošskej histórie“ (Negro History Week).
• Február nebol „pridelený“, ale vedome zvolený: pripájal sa k dovtedajším komunitným spomienkam na narodeniny Abrahama Lincolna a Fredericka Douglassa, ktoré už černošské komunity tradovali.
• Postupne sa oslavy rozšírili po školách, univerzitách a kultúrnych inštitúciách. V roku 1976 sa z Týždňa stal oficiálne uznaný „Mesiac černošskej histórie“, pričom federálne uznanie prišlo až po desaťročiach už existujúcej praxe.

Inými slovami: február si nevybrali „oni“ – neviditeľné úrady. Vybrali si ho samotné komunity, ktoré sa rozhodli sústrediť pozornosť na vlastné dejiny a prínosy.

Storočnica v tieni sporov: prečo sa debata stupňuje

V posledných rokoch viaceré americké štáty zaviedli alebo zvažovali zákony, ktoré obmedzujú spôsob, akým sa v školách vyučujú dejiny rasy a rasovej nespravodlivosti. V niektorých prípadoch sa diskutuje dokonca o sankciách voči pedagógom či školám, ktoré by tieto obmedzenia porušili. Atmosféra vedie k „ochladzujúcemu efektu“ – učitelia a inštitúcie sa radšej vyhýbajú témam, ktoré by mohli byť politicky spochybnené.

Sociologička a odborníčka na afroamerické štúdiá Saida Grundy z Boston University, autorka knihy Respectable: Politics and Paradox in Making the Morehouse Man, dlhodobo upozorňuje, že historická pamäť a identita vznikali uprostred zápasu o dôstojnosť a občianske práva. Oficiálne uznanie sviatku je dôležité, no samo osebe nikdy neurčovalo, či komunita svoje dejiny bude žiť, odovzdávať a rozvíjať.

Mini-prípad: spor o kurz AP African American Studies

Jeden z najvýraznejších sporov sa odohral okolo pilotného stredoškolského kurzu AP African American Studies. V roku 2023 ho v štáte Florida úradníci odmietli s odkazom na obsahové a metodické námietky. Nasledovali úpravy osnov zo strany College Board a celoštátna diskusia o tom, čo všetko má mať v rámci výučby afroamerickej histórie miesto. Prípad ukázal, ako rýchlo sa pedagogická otázka môže zmeniť na kultúrno-politický konflikt – a aké krehké vie byť vyučovanie náročných dejín, keď je vystavené politickému tlaku.

Prečo mýtus o „najkratšom mesiaci“ neplatí

• Február bol historicky „zvolený“, nie „pridelený“ – a to z komunitných dôvodov a histórnych súvislostí.
• Myšlienku a prax osláv si niesli najmä školy, cirkvi, spolky a černošské inštitúcie dávno predtým, ako ju potvrdil Biely dom.
• Aj keď sa dnes vedú politické boje o kurikulum, kultúrny a občiansky život komunít nie je vlastníctvom štátu. Štát môže obmedzovať osnovy, no nemôže zrušiť pamäť, inštitucionálnu tradíciu a občiansku energiu, z ktorej Mesiac černošskej histórie vzišiel.

Čo je v stávke

Mesiac černošskej histórie je viac než kalendárny rámec. Je to pripomienka, že dejiny Spojených štátov sú neoddeliteľné od príbehov afroamerických vedcov, umelcov, aktivistov, vynálezcov a pracujúcich – od Harlem Renaissance a poetky Gwendolyn Brooks až po Johna Lewisa či Katherine Johnson. Kto tieto príbehy zo škôl vytlačí, osebe ochudobní porozumenie moderným dejinám USA.

Pre slovenského čitateľa má táto diskusia širší odkaz: zápas o dejiny je vždy aj zápasom o to, kto sme dnes. V pluralitnej spoločnosti nemožno udržať spoločenskú dôveru bez plurality pamäte.

Záver: Tradícia, ktorú nemožno „odobrať“

Storočnica Mesiaca černošskej histórie pripomína, že nejde o dar zhora, ale o výsledok vytrvalej práce zdola. Hoci sa dnes vedie politický boj o učebné osnovy, samotná tradícia – zakorenená v komunitných praktikách, vedy, vzdelávania a kultúry – je väčšia než akékoľvek nariadenie. To, čo nevzniklo rozhodnutím úradov, nemôžu úrady ani zobrať.